Myšlienka dňa

/////////////////////////////////////////

Pokora nie je podriadenosť voči ľuďom,

ale voči Bohu.

Exupéry


Online

Máme online 22 hostí 



Designed by:

Deti dospelých alebo dospelé deti - príbeh jedného z vás - vložené 19.7.11 PDF Tlačiť E-mail

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Deti dospelých alebo dospelé deti


 

 

Toto nádherné a poučné zamyslenie, ozajstný príbeh zo života som dostal dnes v pošte. Ako som si to prečítal,  bolo to jasné. Musím to zverejniť. Často sa píše o vnútornom dieťati v nás dospelých, ale tento malý príbeh s obrovským nábojom mi ukázal ďalší pohľad na náš svet.

 


.... tak som sedela na lavičke a premýšľala som....spoznala som jedného pána vo veku 45 rokov, ktorý je mentálne postihnutí. Jeho fyzický vývin zodpovedá jeho fyzickému veku, ale psychický sa zastavil na úrovni 4 ročného chlapca. Konanie a správanie detí v tomto veku každý pozná. Vždy ma vyhľadal a vždy ma našiel, nech som sa nachádzala kdekoľvek v objekte.

Túto schopnosť asi dospeláci v sebe,, nechajú odísť,, aj s detstvom. Vždy keď niečo našiel, kus dreva, ktorý sa mu páčil, hocičo, vždy mi ho prišiel ukázať a mal z toho niečoho takú obrovskú radosť.
A presne toto je to, čo my zabúdame. Tešiť sa z maličkostí, tešiť sa z jednoduchosti niečoho - potom sa čudujeme, že nám vesmír nedá viac, to väčšie.


Potrebujeme my ľudia hneď zámky, ferrari - asi hneď najlepšie presne toto? Vesmír nám s láskou ponúka radosť, maličké pozornosti, ktoré tak sebavedome odkopávame, lebo nestoja za povšimnutie. Stále sa nám snaží robiť  radosť napriek všetkému a to hneď ráno ako vstaneme, hneď ako otvoríme oči.

Prvý  ranný  dar je, že znova môžem otvoriť oči, dýchať, vidieť a tešiť sa z nasledujúceho dňa. Pristúpiť k oknu... a vidieť oblohu, slnko...dýchať ranný vzduch...


Nejako sa to stalo rutinou a samozrejmosťou. Akosi sa stalo samozrejmosťou nevidieť slnko, ale pohľadom skontrolovať svoje auto na parkovisku, či ho neukradli  alebo nepoškriabali...a sme spokojní keď je tam a nedotknuté. Frfleme, keď prší...frfleme na ten úžasný dážď, ktorý pokropí zem, ktorá potrebuje očistu presne tak ako my sprchu.


Frfleme na ten dážď, ktorý ovlaží vysmädnuté stromy a zeleň, ktoré sa starajú o to, aby sme my dýchali čo najčistejší vzduch, aby nás obklopila tá nádherná zeleň a vôňa prírody keď sa vyberieme von. Vyberieme sa von, lebo podvedome cítime potrebu očisty a dobitia energie samotnou prírodou, pritom podvedome samotnej prírode toto všetko našim frflaním na všetko a nevšímavosťou odopierame. A potom sa čudujeme, čo sa to deje...kde sa podela tá rovnováha?


 

 


Musím napísať statočné duše, pretože prijali svoj život na Zemi tu tak ako im to bolo ponúknuté...narodili sa ako mentálne zaostalí, ale prišli sem statočne, aby nám ukázali radosť z toho, na čo my zabúdame. Aby nám ukázali a pripomenuli aj to naše vnútorné dieťa, ktoré sme odložili aj s detskými topánkami, z ktorých sme už dávno vyrástli...veď detskú konfekciu už nenosíme...sme veľkí, sme dospelí...a sme veľmi múdri, úplne úžasní ako vieme na všetko prísť...ako vieme prísť na techniku ako učiť zaostalé a postihnuté deti a ľudí.


My zdraví sme prišli na to, že úžasná metóda je ,, učiť ich hrou,,..teraz, aby nedošlo k nedorozumeniu, klobúk dolu pred všetkými ľuďmi, ktorí sa venujú tejto práci, ja ju poznám veľmi dobre a naozaj tieto metódy veľmi dobre fungujú a dá sa dosiahnuť rôznymi terapiami úžasný výsledok pre čo najkvalitnejší život týchto zdravotne postihnutých ľudí, ale teraz píšem ,, to iné,, kde je pointa v niečom inom. Čo takto si všimnúť aj to, že možno to nie je náhoda, že sú tu...že sa im venujeme... čo takto si všimnúť, čo nám chcú ukázať oni?


Prečo si myslíme, že len my učíme a zdokonaľujeme a skvalitňujeme život im? Píšu sa články v časopisoch, relácie v televízii akí sme úžasní a ďalej vedecky skúmame ako vymyslieť ešte niečo lepšie...možno najlepšie implantovať čip na zvýšenie IQ....

Len tak otázka na záver...ktorá strana by tu potrebovala ,,niečo implantovať,,?


Možno by stačilo len obzrieť sa dozadu a spomenúť si na to aké to bolo, keď sme boli deťmi. Len ,,vyloviť tie spomienky,, ... lebo všetky tie čisté emócie, detskú spontánnosť stále v sebe máme, len sme ich odložili do toho najzastrčenejšieho šuflíka niekde v podvedomí...


Niha-Raf


Moja poznámka:

Rád by som sa chcel poďakovať všetkým pracovníkom, odborníkom, ktorí sa starajú dennodenne o týchto detských dospelákov, ale aj o deti. Bez srdca by to určite nezvládli. Nech z našich sŕdc k vám prúdia energie vďaky a lásky za vašu statočnosť a obetavosť. Teraz som samozrejme nemyslel na úradníkov za stolom, ale na tých, ktorí ich kŕmia, obliekajú, umývajú, pohladia, robia im programy, učia ich ak sa to dá tak nazvať. Rovnako všetkým obetavým rodičom. Ja osobne ani nemám potuchu, aké je to mať doma alebo niekde umiestnené dospelé dieťa.

 


 

12.00 Normal 0 21 false false false SK X-NONE X-NONE MicrosoftInternetExplorer4

Deti dospelých alebo dospelé deti

Toto nádherné a poučné zamyslenie, ozajstný príbeh zo života som dostal dnes v pošte. Ako som si to prečítal,  bolo to jasné. Musím to zverejniť. Často sa píše o vnútornom dieťati v nás dospelých, ale tento malý príbeh s obrovským nábojom mi ukázal ďalší pohľad na náš svet.

.... tak som sedela na lavičke a premýšľala som....spoznala som jedného pána vo veku 45 rokov, ktorý je mentálne zaostalý. Jeho fyzický vývin zodpovedá jeho fyzickému veku, ale psychický sa zastavil na úrovni 4 ročného chlapca. Konanie a správanie detí v tomto veku každý pozná. Vždy ma vyhľadal a vždy ma našiel, nech som sa nachádzala kdekoľvek v objekte. Túto schopnosť asi dospeláci v sebe,, nechajú odísť,, aj s detstvom. Vždy keď niečo našiel, kus dreva, ktorý sa mu páčil, hocičo, vždy mi ho prišiel ukázať a mal z toho niečoho takú obrovskú radosť.
A presne toto je to, čo my zabúdame. Tešiť sa z maličkostí, tešiť sa z jednoduchosti niečoho - potom sa čudujeme, že nám vesmír nedá viac, to väčšie.

Potrebujeme my ľudia hneď zámky, ferrari - asi hneď najlepšie presne toto? Vesmír nám s láskou ponúka radosť, maličké pozornosti, ktoré tak sebavedome odkopávame, lebo nestoja za povšimnutie. Stále sa nám snaží robiť  radosť napriek všetkému a to hneď ráno ako vstaneme, hneď ako otvoríme oči.

Prvý  ranný  dar je, že znova môžem otvoriť oči, dýchať, vidieť a tešiť sa z nasledujúceho dňa. Pristúpiť k oknu... a vidieť oblohu, slnko...dýchať ranný vzduch...

Nejako sa to stalo rutinou a samozrejmosťou. Akosi sa stalo samozrejmosťou nevidieť slnko, ale pohľadom skontrolovať svoje auto na parkovisku, či ho neukradli  alebo nepoškriabali...a sme spokojní keď je tam a nedotknuté. Frfleme, keď prší...frfleme na ten úžasný dážď, ktorý pokropí zem, ktorá potrebuje očistu presne tak ako my sprchu.

Frfleme na ten dážď, ktorý ovlaží vysmädnuté stromy a zeleň, ktoré sa starajú o to, aby sme my dýchali čo najčistejší vzduch, aby nás obklopila tá nádherná zeleň a vôňa prírody keď sa vyberieme von. Vyberieme sa von, lebo podvedome cítime potrebu očisty a dobitia energie samotnou prírodou, pritom podvedome samotnej prírode toto všetko našim frflaním na všetko a nevšímavosťou odopierame. A potom sa čudujeme, čo sa to deje...kde sa podela tá rovnováha?

Musím napísať statočné duše, pretože prijali svoj život na Zemi tu tak ako im to bolo ponúknuté...narodili sa ako mentálne zaostalí, ale prišli sem statočne, aby nám ukázali radosť z toho, na čo my zabúdame. Aby nám ukázali a pripomenuli aj to naše vnútorné dieťa, ktoré sme odložili aj s detskými topánkami, z ktorých sme už dávno vyrástli...veď detskú konfekciu už nenosíme...sme veľkí, sme dospelí...a sme veľmi múdri, úplne úžasní ako vieme na všetko prísť...ako vieme prísť na techniku ako učiť zaostalé a postihnuté deti a ľudí.

My zdraví sme prišli na to, že úžasná metóda je ,, učiť ich hrou,,..teraz, aby nedošlo k nedorozumeniu, klobúk dolu pred všetkými ľuďmi, ktorí sa venujú tejto práci, ja ju poznám veľmi dobre a naozaj tieto metódy veľmi dobre fungujú a dá sa dosiahnuť rôznymi terapiami úžasný výsledok pre čo najkvalitnejší život týchto zdravotne postihnutých ľudí, ale teraz píšem ,, to iné,, kde je pointa v niečom inom. Čo takto si všimnúť aj to, že možno to nie je náhoda, že sú tu...že sa im venujeme... čo takto si všimnúť, čo nám chcú ukázať oni?

Prečo si myslíme, že len my učíme a zdokonaľujeme a skvalitňujeme život im? Píšu sa články v časopisoch, relácie v televízii akí sme úžasní a ďalej vedecky skúmame ako vymyslieť ešte niečo lepšie...možno najlepšie implantovať čip na zvýšenie IQ....

Len tak otázka na záver...ktorá strana by tu potrebovala ,,niečo implantovať,,?

Možno by stačilo len obzrieť sa dozadu a spomenúť si na to aké to bolo, keď sme boli deťmi. Len ,,vyloviť tie spomienky,, ... lebo všetky tie čisté emócie, detskú spontánnosť stále v sebe máme, len sme ich odložili do toho najzastrčenejšieho šuflíka niekde v podvedomí...

Niha-Raf

Moja poznámka:

Rád by som sa chcel poďakovať všetkým pracovníkom, odborníkom, ktorí sa starajú dennodenne o týchto detských dospelákov, ale aj o deti. Bez srdca by to určite nezvládli. Nech z našich sŕdc k vám prúdia energie vďaky a lásky za vašu statočnosť a obetavosť. Teraz som samozrejme nemyslel na úradníkov za stolom, ale na tých, ktorí ich kŕmia, obliekajú, umývajú,pohladia, robia im programy, učia ich ak sa to dá tak nazvať. Rovnako všetkým obetavým rodičom. Ja osobne ani nemám potuchu, aké je to mať doma alebo niekde umiestnené dospelé dieťa.

 

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním cookies. Pre viac informácií o cookies a o možnostiach ako ich vymazať nájdete tu.

Potvrdením súhlasíte s používaním cookies na tejto web stránke.

EU Cookie Directive Module Information
bolum fragmani